Šesť žiackych futbalových klubov si zahralo na turnaji, ktorý cez víkend pripravilo občianske združenie Mojmírovske kroky. Príspevok naň získali od župy.

MOJMÍROVCE. Skoro polovicu z hráčov z víkendového turnaja v Mojmírovciach tvorili Rómovia. Tí sú skôr známi ako vynikajúci hudobníci či zabávači, o športe v súvislosti s nimi počuť pomenej. „Našim cieľom bolo, aby sme prostredníctvom športu ukázali, že Rómovia aj Nerómovia dokážu spolu vychádzať, že držia spolu v záujme jedného tímu,” hovorí organizátorka Alžbeta Zemanová.

Na turnaj pozvali žiacke kluby z okolia. V mnohých z nich tvoria Rómovia veľkú časť klubu. Celkovo hralo 120 detí, z nich skoro polovica bola rómska. V prvom ročníku turnaja hrali deti z Lužianok, Mojmíroviec, Vinodolu, Zbehov, Cabaja-Čápora a Trnovca nad Váhom.

„Aspoň nebehajú po vonku a nevymýšľajú. Je dôležité zaujať mladých ľudí a pozitívne ich motivovať,” podotkla organizátorka Dana Bándryová. „Išlo nám hlavne o to, aby deti – Rómske či Nerómske – trávili voľný čas prospešne a aby rozvíjali svoj talent,” dodala Alžbeta Zemanová.

A deti si turnaj naozaj vychutnali, na protihráčov sa vrhali odhodlane a bolo im jedno, či nahrajú Rómovi alebo Nerómovi. Skórovať chceli za svoje družstvo, a to za každú cenu. „Na turnaj sme sa pripravovali len pár dní, predtým sme len doma na dedine hrávali futbal,” povedal štrnásťročný Dávid Maťo z Lužianok. „Ale futbal nás bavil vždy, môj vzor je Martin Škrtel,” povedal deväťročný Róbert Bihári.

Jeden z koučov mladých futbalistov povedal, že snaživí a húževnatí. „Nie sú ale ochotní počúvať, to je ich najväčší problém. Keď nepočúvajú v škole a dostanú päťku, je to ich problém. Keď nepočúvajú tu, môžu pokaziť hru celého tímu,” povedal jeden z trénerov.

Futbalový turnaj v Mojmírovciach vznikol vďaka projektu Most medzi komunitami, ktorý má stierať rozdiely a stavať na spoločných hodnotách členov jednotlivých častí spoločnosti.

zdroj: http://nitra.sme.sk/c/5491408/futbal-spojil-romov-i-neromov.html

Prinášame vám rozhovor s Carlom Balestrim z talianskej organizácie Progetto Ultrá, ktorá je jedným zo zakladajúcich členov siete FARE. Progetto Ultrá sa vo svojej práci zameriava na anti-rasistické ultras skupiny pôsobiace v Taliansku a taktiež o zachovanie tradičnej a anti-diskriminačnej fanúšikovskej kultúry na tribúnach.

Medzi aktivity Progetto Ultrá patrí organizovanie veľkého antirasistického futbalového festivalu – Mondiali Antirazzisti, ktorý sa koná vždy v Júli v blízkosti mesta Bologna. Mondiali Antirazzisti, čiže Antirasistické majstrovstvá sveta, spája vyše 200 futbalových družstiev z rôznych krajín sveta, od Bangladéžu po USA, od Veľkej Británie po Bosnu a Hercegovinu. Navštevuje ho vyše 5000 ľudí, ktorí si okrem futbalového, basketbalového, volejbalového či kriketového turnaja, môžu vychutnať rôzne prednášky, diskusie, workshopy a výstavy na tému aktuálnych problémov rasizmu, anti-rasizmu, sexizmu a diskriminácie. Okrem toho je celé podujatie doplnené aj kultúrnym programom a množstvom zaujímavých koncertov. Pre viac informácii o Mondiali Antirazzisti navštívte stránku: http://www.mondialiantirazzisti.org

Rozhovor s Carlom Balestrim, zodpovedným za projekt Ulltrà, Uisp (Talianska športová únia) o členských kartách a obmedzeniach na tribúnach

Bologna: Povzbudzovanie a násilie, dva spôsoby chápania futbalu, ktoré sa čoraz viac stávajú neoddeliteľnými a vysvetľované jedno druhým. Aby sme v tom mali jasnejšie a poznali tento pre mnohých neznámy fenomén aj z druhého uhla pohľadu, ako aj preto, aby sme sa dozvedeli niečo o už začatej kampani proti obmedzeniam a kriminalizovaniu ultras, ktorá sa nesie v znamení brať ohľad na obidve zúčastnené strany, spýtali sme sa na zopár vecí Carla Balestriho, z organizácie Progetto Ultrà, ktorá funguje pod záštitou Talianskej Únie Športu pre Všetkých.

Pokúsme sa najprv načrtnúť obraz o histórii povzbudzovania v Taliansku.

Vznik tohto fenoménu môžeme zasadiť do začiatku 60. rokov, kedy sa zásluhou Helenia Erreru objavili prvé pokusy o organizované fandenie v Taliansku: v podstate sa jedná o organizované skupiny, ktoré povzbudzujú a sledujú zápasy svojho mužstva, avšak ich aktivita je zjavne poznačená tradičnými prvkami. No boli to práve prvé skupiny Ultras, ktoré boli na konci 60. rokov odlišné a priniesli niečo nové. Prvá, ktorá si prisvojila túto novú organizovanosť bola milánska skupina „Fossa dei Leoni“ v roku 1968, i keď skutočnými priekopníkmi sú členovia skupiny fanúšikov U.C.Sampdoria sídliacej v Janove, ktorá si hovorí ULtras-Tito Cucchiaroni. Ultras sú vo všeobecnosti poznačení tým, že svoju účasť na štadióne chápu odlišným spôsobom, ktorý má svoje korene vo Veľkej Británii. Práve odtiaľ sa rozšírila móda postojačky do rytmu povzbudzovať svoje mužstvo na zápasoch. Taktiež aj rovnaké oblečenie prispieva ku kolektívnemu duchu skupiny. Tak ako bandy mladých si vyčleňujú svoje teritória, tak aj tribúny sú vyhradené pre tú ktorú skupinu fanúšikov a sú presne oddelené. Je nemysliteľné, aby tieto hranice boli porušené, a tak sa môže začať už známy rituál vzájomného konfliktu medzi dvoma fanklubmi. Mladí Taliani napodobňujú túto tendenciu, čím sa stáva súčasťou ich spoločensko-kultúrnej reality: tento konflikt je známy silno politickým nádychom. Práve pre toto rôzne politické zmýšľanie talianskych skupín ultras, sú tieto veľmi dobre organizované, členovia skupiny zdieľajú rovnaké politické názory. Väčšinou ide o ľavicovú ideológiu. Prakticky od ich vzniku, skupiny nie sú len akousi bandou mladých rebelov, ale majú organizovanú štruktúru, ktorá je založená na solidarite, na vzájomnej potrebe komunikovať medzi sebou, na účasti na podujatiach a kreativite skupiny. Mená týchto skupín sú prevažne výplodom žurnalistov, ktorí porovnávajú extrémistov v povzbudzovaní so skupinou ultras z obdobia vojny v Alžírsku. Napriek negatívnemu postoju médií k tomuto termínu, je iróniou, že fanúšikovia, hlavne tí Janovskí, veľmi rýchlo ukázali, že novinári nie sú až tak ďaleko od pravdy.

Kedy sa v Taliansku začal tento fenomén považovať za problém a zdroj nebezpečenstva?

Povedal by som, že už na začiatku 70. rokov sa v tlači objavujú jasné známky nesúhlasu s takýmto správaním fanúšikov. Bolo to obdobie, kedy okrem iného začal narastať počet úrazov počas zápasov. Aj to bol dôvod, prečo už v roku 1975 FIGC (Talianska futbalová federácia) nariadila deň proti násiliu. Je dôležité spomenúť, že už v 60. rokoch sa objavovali bitky a neumiernenosť fanúšikov, často s vážnymi následkami, ktoré boli vyvolané hlavne kvôli udalostiam na ihrisku alebo rozhodnutiami rozhodcov. Avšak práve tým, že sa rozšírili skupiny ultras sa vytvoril aj nové spôsoby násilia, ktoré nemajú nič spoločné s dianím na ihrisku.

Čo môžeme považovať za zlomový bod vo vzťahu k organizovanému povzbudzovaniu?

Jednoznačne to bola smrť Vincenza Paparelliho, fanúšika rímskeho SS Lazia, ktorého zabila počas zápasu AS Rím- SS Lazio svetlica z tribúny AS. Táto udalosť úplne zmenila vnímanie a prístup k otázke násilia. Povedal by som, že od toho momentu ultras začali byť považovaní za problém.

Je obrat k násilnému správaniu, ktoré sa stalo súčasťou tohto diania, čisto talianska záležitosť alebo je ovplyvnené aj správaním hooligans v zahraničí?

Povedal by som, že vplyv Európy a správania sa európskych fanúšikov, tu určite nájdeme. Problém, ktorý sa naskytne pri odpovedi na túto otázku, je len ten, že neberieme do úvahy jedinečnosť talianskych ultras, ktorých si neznalci ľahko zamenia s termínom hooligans. Násilnosť , ktorou sú tieto skupiny známe, je len jedným z mnohých aspektov, ktoré si s nimi spájame. Ultras sa odlišujú od hooligans najmä tým, že pri strete s ostatnými skupinami sa správajú viac menej ako organizovaná ozbrojená skupina. Napriek všetkému, od roku 1955 je práve toto cesta, ktorou sa ultras pustili a od roku 2001 až dodnes zažívajú rýchly vzostup.

Zo začiatku sa politické názory a ich vyjadrovanie zo strany fanúšikov brali ako prirodzená odpoveď na dianie v Taliansku v 60. a 70 rokoch. V súčasnosti sa téma rozdelenia tribún aj podľa politických názorov skupín stáva hlavným predmetom rôznych debát, v ktorých nechýbajú tí, čo zastávajú názor, že skupiny boli v podstate donútené držať sa pravicovej politiky. Aký je tvoj názor?

Ako som už povedal na začiatku, skupiny ultras sa už od ich vzniku snažia či už ich menami alebo symbolmi vyjadrovať svoju politickú príslušnosť. Rozdelenie bolo od začiatku jasné. Veľká väčšina skupín sa hlásila k ľavici a menšina, ku ktorej patria fanúšikovia Verony, Lazia, Ascoli a Interu, boli orientovaní pravicovo. Fakt, že v súčasnosti sa čoraz viac skupín hlási k pravici, nemôžeme pripisovať neviditeľnej ruke „Veľkého brata“. 90. roky boli obdobie, keď sa objavili prvé pokusy o politické zjednotenie na tribúnach, aby sa nestávalo, že budú všetci hádzaní do jedného vreca, ako príklad môžem uviesť fanúšikov Ríma alebo Padovy (kde by sme ešte nedávno len ťažko rozpoznali fanúšikov, ktorí patria na tribúnu tých, čo sú členmi Forza Nuova, talianskej ultrapravicovej politickej strany). Avšak realita je iná. V podstate si môžem dovoliť tvrdiť, že spoločnosť je naklonená z väčšej časti k „hodnotám“ pravicovej politiky. Našťastie medzi ľuďmi sa táto príslušnosť k pravici neprejavuje ako bojovnosť. Ak by to tak bolo, zakaždým, keď by sa v Ríme, v meste, ktorého fanúšikovia obidvoch klubov sú pravicovo orientovaní, konala demonštrácia strany Forza Nuova, na ulici by sa namiesto súčasných sto zúčastnených objavilo štyri až päťtisíc ľudí. Aj keď ľudia zdieľajú rovnaké názory, na štadióne sa objaví skoro vždy len skupina ultras.

Hovoril si o skupine ultras ako o mieste, kde všetci zdieľajú rovnaké názory a tiež prekonávajú prekážky spoločného rastu. Zdá sa, že dnes už to nie je úplne tak, a fanúšikovia stoja proti problému odlúčenia sa od spoločnosti.

Toto odlúčenie od spoločnosti, hlavne kvôli ich konaniu, je celkom určite následok zjavného slepého útlaku zo strany spoločnosti, útlaku, ktorý nerobí rozdiely a nesnaží sa zmeniť zmýšľanie týchto ľudí, ale útlaku, ktorý považuje členov všetkých týchto skupín za kriminálnikov a tresce ich bez výnimky. Výsledok tejto politiky bol, že začala zlyhávať tradičná štruktúra v skupinách ultras, napriek tomu násilie zostalo jedinou vecou, ktorou sa aj naďalej vyznačovali (fakt, ktorý ultras nemôžu nikdy poprieť). No aj naďalej si skupiny ultras zachovali charakter skupiny ľudí, ktorá je založená na rešpektovaní pravidiel a zúčastňovaní sa na rôznych stretnutiach členov. To, čo nie je známe o ultras je práve ich členský život, s mnohými stretnutiami, zhromaždeniami, rozdelenie postov, úloh a povinností v skupine. Taktiež sa nevie veľa o ich organizovanosti, kreativite a v neposlednom rade o solidarite (ku mnohým kampaniam, o ktorých nájdeme stopy aj v našich archívoch, na pomoc ľuďom postihnutým prírodnými katastrofami alebo finančnou podporou projektov v Afrike) So všetkými tými cielenými zásahmi až dodnes sa im podarilo to, že práve táto odvrátená pozitívna a proaktívna činnosť týchto skupín je nám neznáma. To spôsobuje oslabenie ich štruktúry, čo môže viesť k násiliu. To neznamená, že násilie úplne zmizlo. Ale, že takáto skupina bez pravidiel je oveľa náchylnejšia k rozpútavaniu sporov, aj keď nie je dobre organizovaná. V podstate ide o snahu obmedziť všetky členské činnosti, ktoré by mohli byť naozajstným dôvodom ich nezodpovedného násilia.

21. augusta sa na Rádiu Anch’io konalo interview so sekretárom Talianskeho národného observatória športového diania Robertom Massuccim, na tému styk s fanúšikmi. Ten potvrdil, že členský preukaz by sa mohol stať prvým krokom k realizácii užšieho kontaktu s fanúšikmi, čo je jedna z vecí, ktorá doteraz vždy chýbala. Čo si o tom myslíš?

Ja nechápem, ako sa takéto vyhlásenie môže považovať za správne. Členský preukaz je v prvom rade prostriedok, ktorý umožňuje do už existujúcej byrokracie pridať ďalšiu, z dôvodu vytvorenia vzťahu medzi fanúšikom a športovými klubmi, ktorá už aj tak existuje vo forme permanentiek. Členská karta tým pádom slúži na uspokojenie dvoch potrieb: na jednej strane slúži na kontrolu všetkých fanúšikov veriac, že sa tak vyhne podobným násilným činom, aké sa stali za posledných päť rokov a na druhej strane by mala zabrániť tomu, aby sa členovia jednej skupiny nedostali na nepriateľskú tribúnu, čo je vždy veľmi riskantné. No v obidvoch prípadoch nájdeme protirečenia, ktoré dávajú najavo, že takýto postup nie je nutný, a preto nemá prečo byť použitý.

V čom spočívajú tieto protirečenia?

V prvom rade by členská karta spôsobila, že zákaz kúpy lístku každému, kto už dostal výstrahu alebo sa dopustil priestupku, či zločinu na štadióne by sa stal neplatný. V tomto obmedzujúcom zákone nachádzame paradox, ktorý nezohľadňuje rozdiel medzi výstrahou a priamym obvinením a tiež nezahŕňa „oslobodenie“. Čo sa týka zmeny tribúny, s myšlienkou umožniť vstup na štadión všetkým tým, ktorí vlastnia členskú kartu, aj keď títo nemajú povolení vstup na tribúnu hostí, neberie sa do úvahy možný risk, ktorý znamená správanie domácich fanúšikov alebo čo by mohol spôsobiť stret členov dvoch nepriateľských tribún. Potom je tu ďalšia vec, ktorá nie je dostatočne zdôrazňovaná. Je to fakt, že členské karty sa stávajú biznisom, a ich majitelia sa stávajú istým spôsobom viazaní tým, ktorí ju vydali. Členská karta nie je ničím iným, ako predplatenou kreditnou kartou, s číslom IBAN a môže byť použitá (podľa pokynov, ktoré vydáva Národná organizácia športového diania) aj na operácie, ako platenie faktúr. Je to karta, ktorá zahŕňa náklady, o ktorých majiteľ ani nevie, no z ekonomickej stránky vychádza v ústrety banke, no najmä športovým klubom.

V Marroniho smernici z 18. augusta 2009 o nariadeniach pre futbalovú sezónu 2009/2010 je veľká časť venovaná členským kartám, ako prostriedku vernosti medzi klubom a fanúšikom, nie ako prostriedku kontroly. Čiže aký má význam tento zásah štátu do vzťahu, v ktorom by mali práve naopak rozhodovať samotné kluby a fanúšikovia?

Táto smernica je jednoznačne výplodom nekompetentnosti. Hlavne preto, že v projekte vlády sa členská karta chápe ako ďalší prostriedok na vyčistenie štadiónov od skupín utras a neberie do úvahy, že model podpory ultras je založený na zložitej kultúre, ktorá existuje aj mimo tribúny. Práve preto to je vopred prehraná bitka, ktorá zaberie mnoho času bez toho, aby prispela k zníženiu násilia. Verím, že všetky tieto trápne normy, ktoré boli prijaté od roku 2001 dodnes, smerovali k podpore vydávania kariet fanúšikom. Práve v roku 2001 bola vydaná prvá z týchto noriem. Tento návod na riešenie problému si osvojil už vtedajší riaditeľ Observatória Francesco Tagliente, ktorý sa inšpiroval podobnými európskymi normami a kompletne ich prispôsobil Taliansku. Už od vtedy sa členská karta považuje za priamy zásah štátu do vzťahu, ktorý sa vo všetkých ostatných krajinách zakladá na dohode medzi fanúšikmi a klubmi, aby sa zachovali konkrétne výhody pre fanúšikov s najdrahšími lístkami v prípade objednania väčšieho množstva lístkov, ako je miest na štadióne. Ale nekompetentnosť sa prejavuje aj tým, že vládne obmedzenia, pred zavedením kariet, ako napríklad zákaz predaja lístkov na tribúnu hostí v deň zápasu a povinnosti predaja lístkov na doklad o totožnosti, odradili ešte viac ľudí, ktorí by inak išli na štadión. Tieto obmedzenia spôsobili problémy nielen otcom, ktorí by chceli kúpiť lístky pre celú rodinu, ale aj športovým priaznivcom, ktorí sa len chcú prísť pozrieť na zápas. Týmto spôsobom kontroly sa dospelo až k tomu, že všetci násilníci z posledných zopár rokov boli zo štadiónov vyhnaní. Ale nemyslelo sa na to, že ostalo veľa ľudí, ktorí majú vlastný rozum a odmietli si zaobstarať túto kartu, ktorú je okrem iného veľmi zložité si vybaviť. Preto toto opatrenie môžeme považovať za prepadák alebo zlyhalo kvôli nezodpovednému talianskemu prístupu.

Hovoríš o nekompetentnosti, avšak minister Maroni trvá na tom, že zozbierané dáta ukazujú pokles násilnosti v posledných rokoch.

Pche, povedal by som, že tým, že nepúšťame na štadióny fanúšikov hostí a veľa zápasov sa hrá za zavretými dverami určite nespôsobilo nárast násilia. Je to to isté, ako keby sme zakázali komukoľvek vstup do historického centra mesta, aby sme zamedzili krádežiam. To, čo zažívame už viac ako tri roky je v podstate utláčanie, ktoré nemá v Európe obdoby a ktoré sa zakladá na paušálnom zakazovaní, namiesto toho, aby zákazy boli výnimkou. Tým, že zákaz sa stal univerzálnym riešením, som si istý, že je len otázkou času, kedy časovaná bomba vybuchne, pretože tým, že tu okrem zákazov a kontroly nie je nič iné, nie je tu ani spôsob, ktorý by odrádzal ľudí od správania, ktoré vedie k násiliu.

V súčasnosti členské karty zatienili iný veľký národný projekt boja proti násiliu, ktorým mala byť výstavba dôverne známych nových polyfunkčných štadiónov. Čo si o tom myslíš?

Verím, že aj tento projekt je v súlade s hlavnou myšlienkou, ktorú zdieľajú tri hlavné športové organizácie, ktoré riadia taliansky futbal. Ja osobne som už videl obrovské množstvo týchto projektov výstavby nových polyfunkčných štadiónov. Vždy sa jednalo o narýchlo urobený návrh architekta, vypracovaný za účelom vzbudiť verejný záujem a záujem mestských, regionálnych a národných úradov kvôli finančnej podpore. Sú to projekty, do ktorých nechce nikto investovať ani euro, ale všetci dúfajú, že z nich zarobia. A aj v tomto prípade sme pozadu. Podobné projekty mohli mať zmysel v 90. rokoch, keď sa rozdeľovali mestské pozemky a vystavovali sa obchodné priestory na odľahlých miestach: realitou je, že dnes je väčšina z nich sú zadĺžené a dlhodobo v mínuse. Nápad výstavby štadiónov na odľahlých miestach smrdí, takže špekulácie s nehnuteľnosťami so súhlasom úradov, so zmenami ich účelov z poľnohospodárskych na nie celkom legálne obchodné s prevádzkou. Ja osobne naopak verím, že by bolo treba prehodnotiť ich umiestnenie na okrajoch miest, prebudovaním a preprogramovaním už existujúcich štadiónov, ktoré sa nenachádzajú na konci sveta, a tak komunikácia s mestskou časťou je prijateľnejšia. Potom tiež premýšľam nad prehodnotením, ktoré by vychádzalo v ústrety fanúšikom, pretože verím, že práve tie môžu byť paradoxne v súlade s tými, ktoré zdieľa celá spoločnosť. Ak sa budú môcť cítiť na štadióne ako doma, je to totiž v súčasnosti jediné miesto, kde sa masovo zhromažďujú ľudia, automaticky by sa vytvorila naozajstná lojalita. Je potreba vytvoriť na štadióne lepšie podmienky, s menej mrežami, s záchodmi hodnými niesť toto pomenovanie a so službami, ktoré by vyhovovali potrebám fanúšikov tej ktorej tribúny. Zhodnotil by som tieto miesta s architektúrou, ktorá vyhovuje všetkým a ľudia sa tam cítia dobre, pretože verím, že práve výstavba na štadiónov na odľahlých miestach prináša násilie a je namáhavé sa na také miesta dostať. nám prinesie len výhody.

Projekt Ultrà funguje už od roku ’95 ako obrana ľudovej kultúry povzbudzovania a podporuje rozširovanie pozitívnych hodnôt vo svete ultras. Čo môžeme od tohto projektu ešte očakávať?

Bojujeme tu na dvoch frontoch. Na jednej strane je tu záväzok vytvoriť s ohľadom na miestne zvyky predpoklady jasného a plodného vzťahu medzi spoločnosťou a fanúšikmi a znova nájsť ducha športovej komunity. Na druhej strane, tu musíme myslieť aj na svetovú finančnú krízu vo futbale, by sme chceli skúšať nové formy akcionárstva zo strany obyvateľstva, prispievajúc tým k navráteniu futbalu fanúšikom a týmto spôsobom im umožniť do určitej miery zapájať sa do vedenia klubu. V súčasnosti sme začali skúmať túto alternatívu a sme v kontakte s anglickou organizáciou Supporters Direct, ktorá už začala s pokusmi so začlenením fanúšikov do niektorých klubových rád v Nemecku. Verím, že nadišiel moment pokúsiť sa o niečo podobné aj v Taliansku a stojím si za tým, že toto je tá správna cesta k vyriešeniu problémov, o ktorých sme hovorili. Identita skupiny ultras sa nám v podstate stala vzdialená, pretože je tu značná vzdialenosť od politiky, na ktorú sú zvyknutí občania. Tým, že budeme zmenšovať túto vzdialenosť a budeme hľadať kompromisy medzi týmito dvoma stranami, môže sa vytvoriť identita, ktorú bude zdieľať viac ľudí a vďaka ktorej, keďže bude zdieľaná toľkými ľuďmi možno obmedzíme násilie a neznášanlivosť.

(preklad z talianskeho originalu: http://cerca.unita.it/data/PDF0114/PDF0114/text12/fork/ref/081951d4.HTM )